Najprv sa sám seba s prvotným pousmiatím pýtam, kto si tak bezohľadne a bez najmenšieho zamyslenia dovolí popierať náhodám právo na ich existenciu. Keby sa to stalo čo i len s najmenším zrnkom prachu na tejto Zemi, asi by sa našiel aspoň jeden človek, ktorý by sa ho zastal s tvrdením, že i to zrnko prachu má svoje miesto v mozaike našej existencie. Ale zdá sa, že opodstatnenosť náhod je práve našou spirituálnou elitou bez milosti ignorovaná, ba niekedy až zúrivo udupávaná. Takže sa mi núkajú dva závery: buď náhody naozaj nie sú a ja sa o tom skôr či neskôr presvedčím na vlastnej duši, alebo tá spirituálna elita nie je až taká duchovná, pokorná a múdra, ako si jej členovia o sebe myslia. Sám za seba hovorím, že neviem a nič jednoznačné netvrdím. A viete čo, ani vedieť nemusím…
Na druhej strane si hovorím, či by to nebolo krásne žiť vo svete, kde si aj náhody žijú svojim nádherným chaotickým životom, bez zmysluplnosti pre iných, ale s dokonalým zmyslom pre svoju vlastnú existenciu. A navyše, nebolo by to úžasné, keby sme my sami dokázali žiť práve takto? Byť náhodne a nezmyselne zmoknutý počas jarného dňa, keď malo byť celý čas pekne, ale nestratiť pritom radosť z rozkvitajúcej jari. Vybrať našej ratolesti triesku z prsta, ktorá sa mu tam počas hry nevedno kedy zadrela a na utíšenie ju potom pobozkať a vyobjímať. Nechtiac si obliať vodou nohavice a zasmiať na sebe, aké som trdlo.
Čeliť tomu prúdu nepredvídateľného života a výskať pritom do vetra, že žijem, práve teraz!
A keby sme pritom aspoň na chvíľku pripustili, že možno celý Vesmír a jeho stvorenie je výsledkom náhodného chaotického procesu, ktorého súčasným náhodným výsledkom som ja… a Ty… a, bože, vlastne my všetci! Všetci a všetko vôkol vlastným bytím obhajujúc svoje miesto na vlnách náhodnosti a neurčitosti. Bol by vari život o niečo menej úžasný len preto, že je od počiatku chaotický? A čo je vlastne väčším zázrakom, dokonalý plán alebo celovesmírna náhoda o nás všetkých? Isteže, niektorí celkom vážne rozmýšľame nad zmyslom našej existencie, a keď nenachádzame alebo tápame, tak spravidla vyhlásime, že nejaký zmysel zaiste byť musí, veď inak by ten život predsa nemal význam, to by sme mohli rovno skočiť z okna, no nie?
Ale čo by sa vlastne stalo, a ako by sa náš život zmenil, keby bol opak pravdou? Keď sa vyzlečieme z našej viery a presvedčení, ktoré nám v skutočnosti nedávajú garanciu ničoho, v čom to bude odlišné od toho, keď pripustíme, že vlastne tomu životu a jeho neuchopiteľnosti vôbec nerozumieme? Nepochybne to bude oveľa väčšia výzva k tomu, aby sme svoje dni prežili vedomejšie a s väčšou zodpovednosťou za svoje myšlienky, slová a rozhodnutia, lebo vo víre toho chaotického Vesmíru nie je žiadna šanca na reparát práve uplynulej sekundy. Ale skúste si to. A ak vám na hlavu práve nespadla tehla zo strechy, tak celkom určite žijete život plný nepredvídateľných a tajuplných možností.
